Často sa stretávam s ľuďmi, ktorí sa medzi rečou len tak posťažujú, že uff dnes som hrozne unavený, ten obed mi akosi nesadol, alebo dnes ma celý deň bolí hlavne, vlastne už odvčera, nemohol som v noci spať, vôbec sa neviem uvoľniť, už dlhšie cítim také to vnútorné napätie a neviem sa toho zbaviť. Až po dlhšom rozhovore vysvitne, že to vlastne nie je tohtodňová záležitosť, ktorá sa zjaví ozaj občas keď sa planéty nejak „zle“ naukladajú, ale naopak, že to je pomaly chlieb náš každodenný. Nejak sme sa s tým naučili žiť, má to predsa každý druhý človek na ktorého natrafíme, tak sme si to nejak znormalizovali, že to tak vlastne asi musí byť a nepátrame po príčinách, ale len po možnostiach ako si nachvíľku ulaviť od príznakov.
Veľa ľudí s vami bude súcitiť, lebo veď asi prežívajú alebo prežili v nejakej forme niečo obdobné, ale len málo z nich vám povie pravdu, že vy sami musíte niečo spraviť, aby sa to zmenilo, pátrať, skúšať, zisťovať a hlavne meniť veci na sebe, či už stravu, množstvo pohybu a relaxu, ktorý si doprajete alebo, a tu sa dostávame k tomu najťažšiemu, vlastné myslenie a vzťah k sebe samému. Niekto sa vám to možno bude snažiť predostrieť tak nejak jemnejšie, v rámci súcitu s vašim stavom, niekto naopak veľmi razantne (a nie, nie je to o chýbajúcom súcite, je to skôr o snahe pomôcť) a práve to veľa ľudí počuť nechce. Lebo je to drsné, je to zmenu vyžadujúce, je to nepohodlné, je to nutnosť vystúpiť z komfortnej zóny, je to nekončiaci proces, a hlavne je to vlastná zodpovednosť. Lebo veď ruku hore, kto sa nikdy nezbavil vlastnej zodpovednosti za svoj stav myšlienkou „ja mám v živote takú smolu, nič sa mi nedarí, keby som mal aspoň z polky toľko šťastia ako Ignác" :-)